Iný rodinný príbeh: Dušan Krnáč – Jan Kostaa

Text/kurátorka: Kristína Hermanová

Rodinný príbeh sa často chápe ako prirodzená kontinuita – ako sled udalostí, ktorý na seba logicky nadväzuje. V skutočnosti však vzniká ako konštrukcia: skladá sa zo spomienok, rozhodnutí, okolností a náhod, ktoré sa snažíme spätne lineárne usporiadať. To, čo vnímame ako rodinný príbeh, je výsledkom výberu – toho, čo si pamätáme, čo považujeme za podstatné. Výstava Iný rodinný príbeh vychádza z tohto predpokladu. Neponúka jednotnú výpoveď ani spoločnú poetiku autorov, ale vytvára priestor, v ktorom sa rodinný príbeh ukazuje ako otvorený, premenlivý a závislý od perspektívy. (Aj preto tu bežné kusy vybavenia domácností prestávajú slúžiť svojmu pôvodnému účelu a vstupujú do symbolických situácií, v ktorých spôsob inštalácie nesie význam rovnako ako samotný objekt.) Domov a rodina sú tu chápané ako ambivalentné pojmy. Sú miestom istoty a návratov, no zároveň stereotypu, viazanosti a obmedzenia. Sú rámcom, ktorý poskytuje oporu, ale aj hranicou, voči ktorej sa v určitom momente vynára túžba po pohybe, zmene či úniku. Príbeh ľudského života sa v tomto zmysle neodohráva len v súkromí, ale vždy aj v širšom spoločenskom a historickom kontexte, ktorý do osobného vstupuje niekedy až radikálne a nezvratne.

Tvorba Dušana Krnáča a Jana Kostuu sa v tejto výstave stretáva nie pre svoju formálnu či generačnú príbuznosť, ale viac-menej náhodou. Obaja autori dokážu pracovať s osobnou skúsenosťou ako s materiálom, ktorý presahuje individuálny príbeh. Ich stratégie sú rozdielne, no v spoločnom priestore vytvárajú situáciu, v ktorej sa rodinné a osobné stáva modelom všeobecnejšej skúsenosti.

Dušan Krnáč uvažuje scénograficky. Jeho inštalácie fungujú ako prostredia, do ktorých divák vstupuje a v ktorých sa môže – vedome alebo intuitívne – stotožniť s rolou postavy v príbehu. Odstup tu ustupuje zosobneniu, pozorovanie sa vďaka vlastným asociáciám mení na účasť. Krnáč pracuje so svetom ako s otvoreným zdrojom významov; banálne situácie a každodenné predmety sa v jeho práci stávajú nositeľmi poetiky, symbolu či ironického komentára. Realita je často posunutá na úroveň komiksu – prostredníctvom komixových dialógových bublín a iných symbolov. Používanie domácich archívov, nájdených a recyklovaných predmetov či vyprázdnených obalov nie je gestom nostalgie, ale spôsobom, ako ukázať, že zmysel sa môže objaviť kdekoľvek. Krnáčova poloha osciluje medzi zberateľstvom, hravou iróniou a sústredeným pozorovaním sveta; ľahkosť jeho práce však neznamená povrchnosť.

Jan Kostaa k podobným témam pristupuje iným jazykom. Vychádza z akademického prostredia a klasických médií, v ktorom má forma a vizuálna štruktúra výraznejšie postavenie. Aj on v tejto výstave pracuje s inštaláciou a nájdenými objektmi, jeho prístup je však viac filtrovaný, spracovaný,  zovšeobecňujúci a estetizujúci. Osobný materiál prechádza vedomou transformáciou, v ktorej sa konkrétne skúsenosti stávajú modelovými situáciami. Kostoova práca nepôsobí ako spontánny záznam, ale ako premyslená konštrukcia, v ktorej má estetická hodnota rovnocenné postavenie s obsahom, čo umožňuje osobnému príbehu presiahnuť individuálny rámec.

Iný rodinný príbeh nevznikol z prirodzenej podobnosti týchto dvoch umeleckých pozícií, ale zo situácie spolupráce a z kurátorského zámeru hľadať priesečníky tam, kde nie sú samozrejmé. Práve v tomto napätí sa výstava približuje k samotnej podstate rodiny ako pojmu: nie ako harmonickému celku, ale ako súžitiu rozdielov, kompromisov a neustáleho vyjednávania. Rodinný príbeh tu nie je uzavretý ani definitívny. Výstava neponúka odpoveď na otázku, ako by mal život vyzerať. Skôr pripomína, že každý príbeh mohol byť iný, a môže byť rozprávaný inak. A že to, čo dnes vnímame ako samozrejmé, je výsledkom súhry osobných rozhodnutí, náhod, okolností a dejín, ktoré vstupujú do súkromia silnejšie, než si často uvedomujeme.